Map

1 auto, 2 kontinenty, 20 štátov a 60 dní.

Česká republika, Poľsko, Bielorusko, Rusko, Čína, Vietnam, Kambodža, Thajsko, Barma, India, Nepál, Kyrgystán, Uzbegistan, Turkmenistan, Irán, Turecko, Bulharsko, Srbsko, Rumunsko, Maďarsko a Slovensko.

540 kilometrov a 10 hodín jazdy denne.

To je expedícia z Európy do Ázie a naspäť. To je 31 693 kilometrov a  460 hodín jazdy. To je dobrodružstvo. To je odvaha. To je život. To je Citroën.  

ZOBRAZIŤ MAPU

POSÁDKA

Samek

JOZEF "JOJO" SAMEK

ŠOFÉR, FOTOGRAF

Zhruba desať rokov sa venujem fotografii a posledné dva roky aj kamere. Fotografia je môj život a priviedla ma k tomuto nádhernému projektu.

Gerő

ZOLTÁN GERŐ

DOKUMENTARISTA, KAMERAMAN

S kinematografiou som sa začal zaoberať pred trinástimi rokmi. Odvtedy sa mi podarilo získať vedomosti k príprave videí širokého okruhu.

PREČO CITROËN C3

Určite sú vhodnejšie autá na tak dlhé a náročné cesty. Väčšie, umožňujúce odviesť viac nákladu, vhodnejšie do terénu, na prašné alebo blatisté cesty. Napriek tomu ideme s Citroënom C3. Autom určeným na jazdu v meste a prímestských oblastiach. Mám jednoduchú odpoveď. Veď idem len po najbližšie mesto a potom do ďašieho a ďalšieho a tak ďalej. Vždy to je len o tom ako sa nastavíte. Od roku 2003 jazdím len na C3-kách a vyhovujú mi.

DEŇ 24 až 28
Z auta do hotelu, z hotelu do nemocnice

Jojo má za sebou ďalší deň a ďalších 940 kilometrov jazdy. Expedícia sa aktuálne nachádza už v sibírskej oblasti, kde sa kochá nádhernou jeseňou. „Jeseň na Sibíri je naozaj neuveriteľne farebná s prevahou žltej, zelenej a oranžovej,“ hovorí o svojich dojmoch Jojo a pokračuje: „U nás už takto sfarbené lesy vidieť naozaj zriedka. Niekedy sa zamýšľam nad tým, kam sa stratila tá poetická slovenská jeseň. V posledných rokoch je to skôr tak, že leto náhle prejde do zimy, toto ročné obdobie akoby v našich končinách prestalo existovať. Tu si ju ale môžeme naozaj užiť. Najmä ak ideme autom, môžete kdekoľvek zastaviť a dať si v samovare spravený čaj, ktorý vám urobia z byliniek, nazbieraných hneď za domom.“ Deň však v tak poetickom duchu nepokračoval, problémy sa už blížili. „Keď sme po niekoľkých hodinách zastavili na pumpe kvôli jedlu, vystúpil som z auta a podarilo sa mi okamžite stúpiť do nejakej diery a podvrtol som si nohu – dosť zle. Ledva som sa s tým dostal do auta a vedel som, že máme vážny problém...“, vysvetľuje Jojo.

Ten spočíval v tom, že splnomocnenie na vedenie vozidla je vystavené iba na Jojove moje meno a v Rusku to zvyknú často kontrolovať. Ak je v aute za volantom niekto iný, majú policajti právomoc vodiča aj vozidlo zadržať aj na niekoľko dní pre objasnenie celej situácie. A to je nepríjemné.

„Keď som si sadol za volant, iba s krajným premáhaním som vedel stlačiť plyn, o brzde ani nehovorím. Ešteže som na časti cesty mohol využiť tempomat. Ale bolesť neprestávala, tak sme sa rozhodli vyhľadať aspoň nejaký menší hotel alebo penzión. Nezabúdajme však, že v Rusku a na Sibíri - to značí, že najbližší bol síce tesne za rohom - ale v ich chápaní. V praxi to znamenalo približne 160 kilometrov a ďalšiu hodinu a pol jazdy,“ vysvetľuje Jojo.

Samozrejme, expedícia sa už nachádzala v sibírskej oblasti, takže si netreba predstavovať žiaden butikový hotel. To, čo našli, bol napokon zvláštne vyzerajúci objekt s nejakými symbolmi na priečelí, pri ktorých sa Jojo aj s kameramanom zhodli, že budú asi turecké. Ale napodiv - hotelier bol príjemný a izba, ktorú ostali, vyložene luxusná. Samozrejme na pomery ruského vidieka. Tam priestorom šetriť netreba, aj kúpeľňa mala dve miestnosti.

Po krátkom oddychu sa Jojo aj Zoli zhodli na tom, že je čas na večeru. „Pri večeri si k nám prisadol majiteľ hotelu, o ktorom sme neskôr zistili, že je bývalý vojak a za minulého režimu žil rok v Budapešti, takže strednú Európu pozná dobre. Navyše Zoli, môj kameraman, je maďarskej národnosti, takže cez ruštinu, maďarčinu, slovenčinu a za výdatnej pomoci rúk a nôh sme sa dokázali celkom dobre dohovoriť,“ rozpráva Jojo a pokračuje: „Tak sme zistili, že je vlastne Uzbek a celý hotelík je zariadení v uzbeckom štýle. Napokon sa na stole objavila aj neodmysliteľná fľaška vodky a majiteľ, hoci moslim, sa rozhodol, že hostí neurazí a pripije si s nami. Postupne si k nám prisadlo viac ľudí a vznikla zvláštna atmosféra, v ktorej padlo z oboch strán mnoho otázok a mnoho odpovedí, z ktorých sme sa dozvedeli aj to, ako a čím žijú ľudia v takto vzdialených končinách, aké majú sny, čo by chceli robiť a ako vnímajú vlastnú krajinu. Malo to svoje čaro.“

Po večeri si majiteľ hotela všimol, že Jojovi sa chodí ešte oveľa horšie a nekompromisne trval na tom, že ho odvezie do miestnej nemocnice, nech sa mi tam na nohu pozrú. „Tak som si zobral pas, všetky poistky, doklady, peniaze nech ma nič neprekvapí,“ začal Jojo rozprávať svoj nemocnično-sibírsky príbeh. „Ale prekvapilo - najprv samotná, naozaj stará, budova s masívnymi kovovými dverami. Pôsobilo to skôr ako vstup do väzenia, než nemocnica, naozaj som z toho nemal dobrý pocit. Do ordinácie som sa dostal hneď, tiež pôsobila staro, dvere na nej sa nedali vôbec zavrieť. Vo vnútri bol doktor, ktorého zrejme kvôli mne zobudili a dával svoju nespokojnosť aj celkom najavo - až pokiaľ nezistil, že som cudzinec, to ho zaujalo. Prehliadol ma, našiel bolestivé miesto na nohe, urobil na ňom krížik perom a poslal ma na röntgen. Tam so vyfasoval olovený chránič na citlivé partie a za strašného zvukového sprievodu sa urobila snímka. Hotová bola za tri minúty, doktor ju pozrel a povedal, že by to chcelo sadru. Takže nastalo ďalšie dohadovanie. Výsledkom bolo, že ma poslal do miestnej lekárne, predpísal mi nejaké lieky, spevnenie a elastický obväz, zaobišli sme sa napokon bez sadry, takže môžem ďalej šoférovať. Bolesť síce cítim, ale vidím to optimisticky. Ďalší deň by sme totiž mohli doraziť na Bajkal, kam sa mimoriadne teším a tam si dáme trochu väčší oddych,“ dokončuje svoj príbeh Jojo. Ako cesta na Bajkal napokon dopadla a či jazero splnilo Jojove očakávanie, sa dozviete v ďalšom príspevku.

ČÍTAJ VIAC ZOBRAZIŤ GALÉRIU - 12 obrázkov
Deň 7

DEŇ 19 až 24
Dve tváre Ruska

Zatiaľ cesta prebieha v pohode, takže Jojo mal čas aj na prvú rekapituláciu a zamyslenie sa nad krajinou, ktorou práve prechádza. A ako na neho zapôsobila? „Prechod Ruskom bol zo začiatku zvláštny. Po prekročení hraníc ma prekvapila najmä odmeranosť bežných ľudí. Akoby ruská srdečnosť a bezprostrednosť bola len mýtus, pochádzajúci z čias, ktoré už dávno skončili. To, čo som cítil pri prvých kontaktoch bola skôr podozrievavá odťažitosť. Postupne, priamo úmerne so vzrastajúcou vzdialenosťou od hraníc sa však situácia otočila.

Teraz kdekoľvek zastavíme, tak v prvom rade vzbudí veľký záujem auto. Keď som si večer, už po tme, rekapituloval prejdenú trasu a prezeral si na mape cestu, ktorá ma čakala ďalší deň, tak sa zrazu pri mne objavili dvaja fakt obrovskí drsne vyzerajúci chlapi. Spýtali sa, odkiaľ idem, či som zablúdil a nepotrebujem náhodou pomoc. Bavil som sa s nimi chvíľku o Rusku, uvoľnili sa a počas tohto rozhovoru som mal pocit, že odťažitosť konečne vystriedal úprimný záujem. Konečne som sa začal cítiť naozaj príjemne, boli to jedni z prvých ľudí, ktorý zodpovedali aspoň trochu mojej predstave - navonok naozaj tvrdí chlapi, pri rozhovore však absolútne srdeční. Strašne ich zaujímalo ako vnímam krajinu, čo sa mi páči a čo na mňa urobilo dojem, bolo cítiť že sú na svoju vlasť hrdí. Presne také niečo som od tejto krajiny podvedome očakával a konečne som sa s tým aj stretol,“ zhŕňa svoje dojmy Jojo.

Rusko je krajina, kde sa na vzdialenosti pozerajú celkom inak, než u nás. Tam 500 kilometrov nič neznamená, je to doslova za rohom. Pre posádku bol uvoľňujúci najmä prechod na relatívne voľnejšie cesty po obrovských zápchach v Moskve, kde sa bolo potrebné aklimatizovať a prispôsobiť miestnemu štýlu šoférovania na častokrát aj 5-pruhových cestách, preplnených kamiónmi a starými nákladnými autami, ktorých vodiči ani netušili, že na nich majú aj smerovky. Joja prekvapilo, že nielen v okolí Moskvy sa na cestách a v mestách intenzívne pracovalo a predovšetkým stavalo - a to aj cez voľné dni, nedele a sviatky. Podľa Joja to už zďaleka nie je to staré a zaostalé Rusko, ktoré si možno ešte mnohí z nás predstavujú. Krajina napreduje rýchlym tempom. „Zhodou okolností som si na jednej z colníc zabudol tašku s elektronickým príslušenstvom - nabíjačkami, záložnými diskami, powerbankami a podobne. Stavil som sa preto v Moskve v elektronickom obchode vo veľkosti supermarketu a našiel som tam na prvý pokus úplne všetko - od Macov a iPhonov až po podivuhodné značky, o ktorých som v živote nepočul, taký veľký a predovšetkým rôznorodý výber elektroniky som ešte nikdy nevidel,“ ilustruje svoje dojmy Jojo.

Po prechode Moskvy sa konečne jeho pocity z Ruska a hlavne ľudí začali vylepšovať. “Už nás dokonca zastavili aj policajti a boli naozaj milí. Zaujímali sa o výpravu a keď som im povedal, že mojím cieľom je Vladivostok, tak sa len usmiali a povedali, nech ideme, že nás teda nebudú zdržiavať, lebo nás čaká fakt dlhá cesta. Dá sa povedať, že aktuálne sa v Rusku začínam konečne cítiť príjemne, ten rozporuplný dojem z prvých dní už doznieva a zlepšuje sa. Začína sa mi tu celkom páčiť,“ rekapituluje Jojo svoju „ruskú“ skúsenosť. To ale ešte netušil, že už onedlho ho čaká prvá veľká nepríjemnosť. O tom však až v ďalšom príspevku.

ČÍTAJ VIAC ZOBRAZIŤ GALÉRIU - 7 obrázkov
Deň 6

DEŇ 15 až 19
Smer Moskva, krátka rekapitulácia

Prechod rusko-ukrajinských hraníc posádka spočiatku pokladala za formalitu, neskôr za nemožnosť. „Boli sme neskutočne nadšení, ten prechod bol ťažko vybojovaný, mali sme z toho naozaj pocit satisfakcie. No, možno preháňam, prvá myšlienka, ktorá mi na najbližšom parkovisku, už na ruskom území, napadla, bola: Zdrhajme odtiaľto čo najrýchlejšie, než sa nestane ešte nejaký ďalší „prúser“ a nevrátia nás späť. Tak som opäť naštartoval a radšej sme išli ďalej, kým sme vládali - až pokiaľ som naozaj necítil, že za volantom začínam zaspávať. Prvý dojem z krajiny tak nebol najlepší. Zrazu sa mi vybavili - a názorne pripomenuli - časy, kedy som žil ešte v bývalom režime,“ hovorí Jojo Samek.

Keď sa posádka z tejto nie najlepšej skúsenosti prespala, frustrácia sa stratila. Už s odstupom pár dní im to pripadalo skôr komické. „Aj keď je to taký ten smiech cez slzy. Je to neuveriteľné, ako niektorí úradníci dokážu znepríjemňovať život ľuďom okolo seba len preto, že majú tú možnosť…“ povzdychne si Jojo. No všetko už bolo zabudnuté, pred sebou expedícia už totiž videla ďalší z dôležitých cieľov - Moskvu.

„Možno ešte predtým, než sa dostaneme k podrobnejšiemu popisu nášho prejazdu Moskvou a centrálnym Ruskom, by som si dovolil pár subjektívnych postrehov k Rusku a štátom, ktorými sme už prešli. V Rusku ma v okolí hraníc - povedzme tak v okruhu 100 kilometrov, prekvapila určitá nedôvera ľudí, opatrnosť v komunikácii a podozrievavosť. Zaujímavé je, že čím sme sa od pohraničného územia viac vzďaľovali, tým sa to zlepšovalo. Tá odmeranosť sa určite postupne stráca. Netvrdím, že pred Moskvou sú ľudia vyložene srdeční, ale určite ústretovejší a bezprostrednejší než v okolí hraníc. Ale ešte je určite čas na nejaké zovšeobecňovanie a hodnotenie, uvidím, ako sa to bude vyvíjať ďalej.

Ak by som mal ale zhrnúť svoje predbežné dojmy z jednotlivých krajín, tak v Poľsku bolo všetko super, ľudia boli ústretoví, milí a priateľskí všade, kam sme prišli. Z Bieloruska mám - aj vďaka vyššie spomínaným problémom - skôr rozpačitý až zlý dojem. Krajina za to nemôže, je pekná a rozsiahla a ani nechcem hádzať všetkých ľudí do jedného vreca. Ja som len, bohužiaľ, natrafil na tých horších… Ale Bielorusko má - aspoň nakoľko môžem posúdiť z toho čo som videl, veľký potenciál, určite aj ekonomický. Asi by som hovoril niečo iné, ak by som mal možnosť stráviť viac času a porozprávať sa s ľuďmi vo väčších mestských aglomeráciách, to sa mi však tentokrát nepodarilo… Teraz som v Rusku, som rád, že som prešiel prvé stovky kilometrov, celé to musím ešte trochu predýchať, takže viac pocitov z prvých dní cesty Ruskom nabudúce…

ČÍTAJ VIAC ZOBRAZIŤ GALÉRIU - 4 obrázky
Deň 5

DEŇ 12 až 15
Konečne v Rusku!

Nakoniec všetko dobre dopadlo, expedičné auto cez colnicu na tretíkrát a po všetkých peripetiách popísaných v predošlom príspevku, prešlo. Ale nie bez problémov. Tentokrát sa opakované príchody a návraty nepáčili jednému z ruských colníkov, ktorý začal byť prehnane podozrievavý. A opäť to vyzeralo minimálne na pár hodín, počas ktorých sa bude posádka snažiť každého, kto bude ochotný počúvať, presvedčiť, že neplánuje žiaden štátny prevrat.

No našťastie to tak dramatické nebolo: „Napokon sa na nás usmialo šťastie v podobe ústretového človeka, z ktorého sa dokonca vykľul šéf miestnych colníkov,“ začal rozprávať Jojo Samek a pokračoval: „Ten svojmu nespokojnému podriadenému povedal, citujem: Žozéf je ok, auto je ok, psy nič nenašli, na druhej colnici ich buzerujú kvôli prekladu, na tisíc percent sú v poriadku, tak ich nechaj ísť. Na to nám colník bez slova podal papiere, na mieste sa otočil a cesta bola zrazu voľná…“ Počas tohto rozprávania si Jojo spomenul ešte na jednu drobnosť, ktorá sa im stala na ukrajinskej strane cestou po druhý preklad splnomocnenia na vedenie vozidla. A vystihuje miestne pomery. „Kúsok za hranicou sme natrafili na kontrolné stanovisko, kde však už neboli ani colníci, ani policajti, ale vojaci. Nasledovala obligátna kontrola auta, zakončená otázkou: A káva nič? Nemal som kávu, ale pochopil som hneď, zobral som si späť pas, vložil do neho nejaké hrivny a vrátil ho vojakovi. Peniaze z pasu zmizli okamžite a takmer nepostrehnuteľne, vojak mal na to evidentne grif, ktorý už vyskúšal aspoň tisíckrát. Bol - aspoň v tomto smere - dokonalý profesionál. Samozrejme, kufor sa hneď zavrel, popriali nám šťastnú cestu a my sme nerušene mohli pokračovať,“ už s úsmevom rozpráva Jojo.

Ešte pred vstupom do Ruska Joja - ako šťastného majiteľa už troch rôznych súdne preložených splnomocnení na vedenie vozidla - vopred upozornili, že u nich sa to naozaj kontroluje. Splnomocnenie je na jeho meno a v prípade, ak by policajti zistili, že šoféruje kolega, teoreticky by mohli auto na relatívne dlhú dobu zadržať a šofér, ktorý nie je na splnomocnení, by sa mohol až do ukončenia vyšetrovania ocitnúť vo väzení.

„Poučení predošlými problémami sme to rozhodne nebrali na ľahkú váhu, sadli sme do auta - každý na to správne miesto - a našim jediným cieľom bolo z nešťastnej rusko-ukrajinskej colnice čo najskôr zmiznúť,“ dokončuje svoje rozprávanie z prechodu medzi Poľskom, Bieloruskom a Ukrajinou Jojo. „ Zastavili sme pár stoviek metrov za colnicou na malom parkovisku na území Ruska, kde už nebola žiadna kontrola, pozreli sme sa s kolegom navzájom na seba a konečne nám to došlo: po troch dňoch nerovného boja s úradníkmi sme konečne v Rusku, už nám nič nebráni v ďalšej ceste!“

ČÍTAJ VIAC ZOBRAZIŤ GALÉRIU - 5 obrázkov
Deň 4

DEŇ 8 až 12
V Bielorusku sme takmer skončili vo väzení

Tento príspevok sa čiastočne prelína s predošlým, zameraným skôr na dojmy z ciest a auta. Jojo má za sebou prvý týždeň, ktorý bol spočiatku pekný, napokon však podstatne dramatickejší, než by si cestovatelia priali. Nechtiac sa z nich totiž stali díleri drog, navyše v Bielorusku, teda v krajine, kde sa človek netúži dostať do šlamastiky kvôli pomerne svojskému prístupu k demokracii či ľudským právam. „Prejazd cez Slovensko a Poľsko bol absolútne v pohode, samozrejme až na pár drobností. V Poľsku sme napríklad neskoro večer mali problém nájsť vhodné táborisko, poradili nám ale miestni policajti. A naozaj dobre – našli sme super miesto, mäkký rovný podklad, stan sme upevnili bez problému. Až ráno sme však zistili, že stanujeme uprostred detského pieskoviska – a to bolo naše vôbec prvé prenocovanie mimo Slovenska...“, s úsmevom rozpráva Jojo.

Na poľsko-bieloruských hraniciach to však bola celkom iná káva. „Museli sme vypisovať niekoľko dokumentov, týkajúcich sa nášho vstupu a vjazdu auta na územie Bieloruska. A počas toho nám dokonale skontrolovali auto. Mysleli sme si, že je všetko ok, ale nebolo. Medzi liekmi nám našli nejaké na neurózy a neurotické stavy, ktoré sú v Bielorusku evidované ako drogy. Okamžite nás odstavili v špeciálnej garáži, okolo kolies sme dostali zábezpeky s hrotmi, aby sme sa nemohli ani pohnúť, oddelili nás od seba a správali sa k nám ako k teroristom. Až na jedného, ktorý bol naozaj slušný a ústretový. Ten nám vysvetlil, že v Bielorusku to je vážny prečin a musíme počkať na skupinu vyšetrovateľov, ktorú kvôli tomu povolali. A vraj budeme pravdepodobne počas vyšetrovania obaja zadržaní, čo môže kľudne trvať niekoľko dní, no aj mesiac. A vtedy nám nebolo všetko jedno... Našťastie to napokon nehnali do extrému, lieky nám samozrejme zabavili a po ich analýze nás čakajú nejaké sankcie, možno súd, možno správne konanie, možno len pokuta. Uvidíme...“

Oproti tomu sa ďalšie problémy javia už ako úplne marginálne. Rusi totiž spočiatku nechceli uznať pri prejazde ukrajinsko-ruských hraníc úradne overené splnomocnenie na vedenie vozidla, pretože bolo síce aj v angličtine, no nie v ruštine. Tak sa museli vrátiť na Ukrajinu, nájsť oficiálneho súdneho prekladateľa, nechať splnomocnenie preložiť do ukrajinčiny a ruštiny. A opäť na hranice. Tam ale zistili, že prekladateľka im vrátila anglickú verziu, dala ukrajinskú, ale zabudla k nim priložiť ruskú, ktorú striktne vyžadovali ruskí colníci. Takže ďalšia cesta späť - čo mimochodom znamená asi 90 minút - a ďalší pokus o prechod hraníc. Tam však už boli evidovaní ako vozidlo, ktoré sa v krátkom čase pokúsilo dvakrát prejsť hranice a ďalší problém bol na svete. Tentokrát pre zmenu už na ukrajinskej strane. Spočiatku vyzeral neriešiteľný, no napokon sa všetko skončilo dobre. O tom však už v ďalšom príspevku...

ČÍTAJ VIAC ZOBRAZIŤ VIDEO NA YOUTUBE ZOBRAZIŤ GALÉRIU - 12 obrázkov
Deň 3
ZOBRAZIŤ VŠETKY